Martina: Keď som čakala svoje tretie dieťa, v dvanástom týždni tehotenstva mi na základe ultrazvukového vyšetrenia povedali, že dieťa je s vysokou pravdepodobnosťou postihnuté Downovým syndrómom. Ležiac tam na lôžku som sa rozplakala. Doma sme sa o tom pravidelne rozprávali s manželom, vždy v noci, lebo on sa tak vracal z práce. Spolu sme plakali, modlili sme sa, aby to nebolo tak.
            Niežeby sme nechceli prijať postihnuté dieťa, ale keďže obaja sme telesne handicapovaní, dobre vieme, čo výchova postihnutého dieťaťa obnáša. Rodičia sa každému dieťaťu snažia dať maximum, ale postihnutému treba dať vždy viac ako maximum.

            Jozef: Manželka Martina trpí na následky detskej mozgovej obrny, chodí o dvoch barlách. Ja mám poruchu chôdze. Krívam, presnejšie povedané „šmatlám“, ale barly pri chôdzi nepotrebujem. Keď som bol slobodný, bolo zaujímavé pozorovať reakcie dievčat. Napríklad ak sme sedeli niekde za stolom, v reštaurácii a rozprávali sa, všetko bolo v pohode, bolo nám príjemne. Ale potom som sa zdvihol a zašiel som na záchod. A keď som sa vrátil, videl som zmenu, ktorá v dievčati prebehla. Už jej so mnou tak príjemne nebolo.

            Martina: V mladosti som žila šesť rokov s partnerom, ktorý bol závislý na drogách. Chcela som mu pomôcť. Za opakované drobné krádeže končieval v base. Aj mňa okrádal, vedela som o tom, ale som ho milovala a mala som potrebu ho zachraňovať.
            Nakoniec som aj ja vyskúšala omamné látky – najskôr marihuanu, potom šnupanie pervitínu, prešla som na pichanie do žily. Keď neboli peniaze na drogy, posunulo sa to smerom k alkoholu, ktorý je najlacnejšou drogou. Chcela som niekam patriť. Narkomani ma brali takú, aká som, aj s mojimi barlami. Zaujímalo ich, ako sa mi s postihnutím žije. Bola som pre nich niekto.
            Zo strednej pedagogickej školy ma vyhodili. Skončila som v liečebni Červený dvor, kde som bola celkovo šesťkrát. K ničomu to však neviedlo, keďže ja som nemala záujem s drogou skoncovať.
            Za celé roky vzťahu s partnerom som nemohla otehotnieť. Brala som svoj život ako tragédiu – telesné postihnutie a predstava, že možno nikdy nebudem mať deti.
            Raz, keď som sa vracala z akéhosi bujarého večierku, stretla som sa so spolužiakom zo základnej školy. Ukončili sme to u mňa doma jednou nocou a rozišli sa... A dnes je z toho dcérka Janka.
            Keď mi povedali, že som tehotná, svet sa mi obrátil naruby. Pochopila som, že som od Boha dostala šancu. On poznal moju túžbu po deťoch a týmto akoby mi povedal: „Celú dobu hovoríš, že dieťa by všetko zmenilo. Tak teda do toho bež!“ Prestala som piť, brať drogy. Najväčšie problémy mi spôsobovali abstinenčné príznaky. V tej dobe som sa začala modliť a chodiť do kostola. To mi pomáhalo. S fajčením to nebolo tak jednoduché, keďže som fajčila od svojich pätnástich vtedy až tridsať denne. Janku som porodila v tridsiatich.

            Jozef: S Martinou som sa poznal od svojich študentských rokov. Nepripadala mi vtedy pekná, v tých šestnástich dá človek na výzor viac ako na iné hodnoty. Boli sme kamaráti, nič viac. Raz som ju stretol a opýtal som sa jej, ako sa má. Ona mi povedala, že čaká bábätko. Videl som, že je šťastná a potešil som sa. Radosť z jej tehotenstva som prežíval s ňou. Ale do vzťahu s ňou som vstúpiť nechcel.
            Raz mi povedala: „Chcem, aby si sa rozhodol, či budeme spolu alebo nie. Buď ostaneš alebo pôjdeš preč, nechcem, aby si sa mi plietol len tak do života.“ V tej chvíli mi prišlo jednoduchšie a milšie ostať slobodným.
            Nejaký čas sme sa jeden druhému vyhýbali. Potom sme sa náhodne stretli a ja, keď som videl novorodeniatko Janku, od prvého momentu som sa do malej zamiloval. Opýtal som sa, či by som sa kvôli Janke mohol ešte niekedy zastaviť. Chodil som stále častejšie a častejšie. Za Jankou a už aj za Martinou. Janka mi hovorila „ujo“ a tak sa ma raz Martina opýtala: „Prečo nie sme spolu, keď už vlastne spolu sme?“
            Začali sme spolu bývať. Martina bola za kňazom. Od neho sa zrazu dozvedela, aká je nezodpovedná, keď ako závislá počala dieťa, a ešte takým pochybným spôsobom. A teraz, keď býva so mnou, žije v konkubináte a len si priťažuje. Rozhrešenie nedostala.
            Ostala zdrvená. Oplakala, že jej dieťa je dieťaťom hriechu. Šli sme spolu za našim známym kňazom. Ten bol k nám veľmi ľudský. Povzbudil Martinu i nás oboch v ceste, na ktorú sme sa vydali. Vzniesol pred nami myšlienku sobáša a... a tak dnes sme svoji.

            Martina: Všetky svoje deti som si musela vybojovať. Keď som ostala druhý raz tehotná, mama sa zhrozila. Pýtala sa: „Ty si normálna? Veď Jozefovi by Janka stačila!“ Ja na to: „Prečo by nemohol mať vlastné dieťa?“ Janku má veľmi rád. Adoptoval si ju a medzi ňou a vlastnými deťmi, ktoré má so mnou dve, nerobí nijaké rozdiely. Iba naši to vidia inak.
            Nevedia sa zmieriť s tým, že už nie som ich malé dievčatko s barličkami, ktoré treba ochraňovať. Ja ale chcem žiť svoj vlastný život!
            To, čím som od svojho prvého tehotenstva v živote prešla, nie je moja zásluha, ale milosť Božia. Boh mi pomohol zmeniť život tak radikálne, že to nie je možné prehliadnuť. Pýtam sa mamy: „Ty nevidíš, aký je to zázrak, že pri svojom handicape mám tri zdravé deti?“
            Každé tehotenstvo bolo risk. Mám totiž v tele aj také vajíčka, ktoré majú viac chromozómov. To znamená, že v prípade ich oplodnenia môže byť počaté napríklad obojpohlavné dieťa alebo dieťa s takým postihnutím, ktoré je nezlučiteľné so životom. Alebo s Downovým syndrómom, čo je úplne bežné. Nikdy nevieš, ktoré vajíčko sa uvoľní. Je to hop alebo trop.
            Vždy však, keď sme túžili po ďalšom dieťati a sme sa preň rozhodli, sme sa modlili a prosili Boha, aby bolo zdravé. Ale aj keby nám lekári povedali, že nebude, aj tak by sme nedokázali dať ho potratiť. S takým niečím by som ja nedokázala žiť.

            Jozef: Aj ja som sa bál všetkých rizík, spojených so zdravím nášho počatého dieťaťa. A tiež o Martinu, ktorá nie je na tom fyzicky najlepšie a po komplikovanom pôrode by kľudne mohla skončiť na vozíku.
            Veľmi by sme chceli naše deti vychovať dobre. Aby cítili, že sme ich celý život nesmierne milovali. Už od samého počiatku...

            Niekedy aj my na prvé miesto v hodnotení kresťanského života kladieme dodržiavanie príkazov a zákazov – podobne ako v Ježišovej dobe farizeji a zákonníci – a človek s jeho často zložitým príbehom je pre nás až na druhom mieste. Pritom postoje takýchto ľudí môžu byť niekedy ďaleko viac „kresťanskejšie“ ako tie naše. Rešpektujme ich cestu viery, cestu, ktorou každého z nás vedie Boh individuálne. A nezabúdajme, že on neprišiel medzi spravodlivých, ale medzi chorých, vzdialených, motajúcich sa životom. Nikdy však neprehliadol ich otvorené srdce a s ich zakopnutiami mal veľa trpezlivosti.

(spracované podľa relácie Českej televízie, Cesty víry, január 2012, upravené)